Peter Mikitka

Stále ho bolo možné vídať na pamätníku na Dukle medzi návštevníkmi, ktorí sa prišli pokloniť pamiatke padlých bojovníkov. Bol to skromný človek, ktorý mnohým výpravám takmer tridsať rokov ako sprievodca oživoval bojového príhody, ktoré aj sám prežil. Nebol to nik iný, ako Peter Mikitka, rodák s Ladomirovej, narodený 26. augusta 1919. Vyrastal v početnej rodine, jeho otec bol roľníkom. Život na dedine bol ťažký a ten sa ešte zhoršil, keď prišla vojna. Prišiel povolávací rozkaz a on musel nastúpiť na vojenčinu. Ako slovenský vojak bol poslaný s rýchlou divíziou na východný front proti Sovietskemu zväzu. V januári 1943 prešiel k Červenej armáde a dostal sa do zajateckého tábora v Suchumi. Keď sa dozvedel, že sa na území Sovietov formuje československá jednotka, prihlásil sa do jej radov.

            V meste Novochopersk sa organizovala 1. Čs. samostatná brigáda a Peter Mikitka, 6.7.1943 sa stal jej príslušníkom. Zo začiatku absolvoval tvrdý výcvik, po ktorom bol povýšený do hodnosti slobodníka a stal sa veliteľom družstva. Sám sa učil po nociach, cez deň učil iných. V novembri 1943 sa zúčastnil bojov o Kyjev, potom Rudu, Vasiľkovo, Bielu Cerkev, Žaškov. Vedel si poradiť i v tých najťažších frontových situáciách. Za statočnosť a odvahu dostal Československý vojnový kríž 1939, povýšili ho na desiatnika a stal sa veliteľom čaty. V letných mesiacoch 1944, keď sa formoval 1. Čs. armádny zbor, viedol výcvik prichádzajúcich nováčikov. V tom čase mal už hodnosť čatára. Po začatí karpatsko-duklianskej operácie, viedol svojich vojakov k hraniciam našej vlasti.

            V prvých dňoch, keď naši vojaci prelomili nepriateľské pásmo obrany pri Krosne, sa zdalo, že všetko pôjde dobre. Avšak 11. septembra, keď  sa priblížili k mestečku Dukla, ich postup zastavila opevnená kóta 534. Tu narazili na prudkú nepriateľskú paľbu. Bolo treba preskupiť sily, prisunúť ťažké zbrane, dopraviť strelivo. To všetko sa vykonalo za neuveriteľne krátky čas, v priebehu jednej noci.

            Na druhý deň sa začalo útočiť. Na kótu 534 leteli tony delostreleckých granátov. V daždi striel a črepín postupovala v smere hlavného úderu 1. rota 2. Čs. práporu a v jej zostave útočila aj Mikitkova čata. V popoludňajších hodinách bola výšina dobytý. Víťazstvo trvalo však veľmi krátko. Ešte sa útočiace jednotky nestačili zakopať a prisunúť muníciu, keď Nemci vyrazili do protiútoku. Zrazu boli celkom blízko.  V ten deň, nemeckí vojaci podnikli štyri protiútoky a naši vojaci to opätovali. Pred večerom sa však už naše oslabené sily brániť nemohli, a preto museli ustúpiť. V noci pod rúškom tmy zaútočili znovu. V týchto bojoch sa Peter Mikitka mimoriadne vyznamenal a bol povýšený na rotného. Kruté boja o túto výšinu prebiehali denne. Kto ovládal kótu 534, ovládal i jedinú cestu k československým hraniciam. Preto sa nemeckí vojaci nielen fanaticky bránili, ale podnikali stále nové útoky nešetriac ani živou silou, ani technikou.

            Dňa 19. septembra 1944, keď sa o kótu bojovalo už ôsmy deň, velenie rozhodlo dobyť výšinu mohutnou paľbou delostrelectva. Hlavné slovo dostali ťažké zbrane. Delostrelecká a mínometná príprava trvala asi tridsať minút. Potom vyrazili pešie jednotky, aby dokončili dielo, ktoré začali delostrelci. Postupovali cez hromady mŕtvol a drôtené zátarasy. Medzi postupujúcimi bol i rotný Mikitka so svojou čatou.

            V dopoludňajších hodinách 20.09.1944, keď vrchol kóty bol už na dosah, zahvízdala nepriateľská mína, ozval sa výbuch a Peter Mikitka padol na zem. Črepiny mu rozsekali obličaj a poranili ľavú ruku. Chcel vstať a volať o pomoc, no bol úplne vysilený. Priletela  ďalšia spŕška striel a mín, ktoré vybuchli  v jeho tesnej blízkosti. Jedna črepiny ho zranila na  nohe. Cítil, ako z neho uniká život a nakoniec stratil vedomie. Od istej smrti ho zachránil zdravotník Jozef Horta. Ošetril mu krvácajúce rany a odniesol ho na poľné obväzisko. Chururg doktor Švařil s ním mal veľa práce, kým ho dal ako – tak do poriadku. Stratil však množstvo krvi. Na druhý deň ho odtransportovali do vojenskej nemocnice Ľvove.

            Najväčšiu radosť mal Mikitka zo správy, keď sa ešte na poľnom obväzisku dozvedel, že „krvavá kóta 534“ bola definitívne dobytá. Tešilo ho, že svojím skromným podielom prispel aj on k tomu víťazstvu.

            Za tieto odvážne bojové činy bol Peter vyznamenaná čs. medailou „Za chrabrosť pred nepriateľom“ a povýšený na rotmajstra. Po vyliečení absolvoval chemickú školu, stal sa veliteľom chemickej čaty v 1. Čs. brigáde, s ktorou bojoval do skončenia vojny.

            Po rokoch si Mikitka zaspomínal na takú príhodu: „Stále nemôžem zabudnúť na jeden prípad. V mojej čate bol istý Michal Harhaj. Veľmi sa tešil domov. Hovoril o ňom deň, čo deň. Spomínal matku a príbuzných. Toľko sa nás naprosil, aby sme ho aspoň na pár minút pustili k svojim. Nakoniec dostal dovolenku. Miško sa od radosti rozplakal. Pol hodiny pred odchodom padol. Zablúdená nepriateľská guľka ho trafila rovno do hlavy. Bol to pre nás šok …“.

            V roku 1949 po vybudovaní pamätníka na Dukle sa stal sprievodcom pre návštevníkov. Na túto funkciu bol vyškolený na Vojenskom historickom ústave v Prahe. Od 1. januára 1959, sa stal správcom národného cintorína  na Dukle. Duklianske bojisko, jediné svojho druhu v strednej Európe, v dobe aktívnej činnosti Petra Mikitku navštevovalo takmer pol milióna ľudí ročne. Mnohým ani nenapadlo, že pred nimi stojí a o tých ťažkých časoch rozpráva priamy účastník duklianskych bojov človek, ktorý tu zažil veľa útrap a zem bojiska skropil vlastnou krvou. Ako sprievodca 31.10.1977 odišiel do dôchodku.

            Zostal obetavým a skromným, ako bol vtedy v boji, preto sa o ňom málo vedelo. Avšak písať o statočných ľuďoch, o ich práci a činoch, nie je nikdy neskoro.

            Zomrel  14. júla 1998 v Ladomirovej.

Bol nositeľom týchto vyznamenaní:

• Čs. vojnový kríž 1939.
• Čs. armáda v zahraničí ZSSR 1935 – 1945 (2x).
• Za víťazstvom nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945 (sov.).
• Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa (sov.).
• Rad Červenej zástavy.
• Rad Červenej hviezdy.
• Za zásluhy o ČSĽA.
• Za upevňovanie priateľstva v zbrani II. stupňa.
• Za službu vlasti.
• Jubilejná medaila 20 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945 (sov.).
• Jubilejná medaila 30 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945 (sov.).
• Jubilejná medaila 40 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945 (sov.).
• Pamätná medaila k 40. výročiu oslobodenia sovietskou armádou.
• Pamätná medaila k 30. výročiu SNP.
• Pamätná medaila k 50. výročiu oslobodenia Slovenska a konca 2. svetovej vojny.

Z knihy – Pozabudnutí hrdinovia.